Keď sa povie Tatra od Ripper Works, väčšina z nás si automaticky predstaví červený náklad poriadnej roboty – a presne taký je aj technický špeciál Tatra 815 TA 26 265 8×8.1R v mierke 1:32.
Predloha modelu - Tatra T815 TA 26 265 8×8.1R
Základom technického špeciálu je vojenský ťahač Tatra 815 VT 26 265 8×8.1R, ktorý konštrukčne vychádza z typu T-815 VVN 8×8. V teréne sa dá za jazdy meniť tlak v pneumatikách a vozidlo má prídavné zariadenia na prácu so snehovým pluhom, buldozérovou radlicou a je vybavené silným navijakom s 85 metrovým oceľovým lanom s priemerom 23,6 mm a ťahom 117,7 kN, takže keď sa niekto rozhodne zaparkovať tam, kde už dávno končí zdravý rozum, VT-čko ho vie vytiahnuť späť do reality.
Dvanásťvalcový vzduchom chladený motor Tatra T3-930-51 dáva výkon 265 kW pri 2 200 otáčkach a maximálny krútiaci moment 1 295 Nm pri 1 400 ot/min, čo v praxi znamená, že osemkolka sa nezľakne ani poriadneho kopca, ani ťažkého nákladu. Pohotovostná hmotnosť 15 700 kg, užitočné zaťaženie 10 000 kg a prípojná hmotnosť až 70 000 kg dávajú dohromady monštrum, ktoré bez problémov potiahne ťažké prívesy a techniku tam, kde by osobák skončil ako záhradný trpaslík. Brodivosť 1,4 m, nájazdové uhly 32°/35° a svetlá výška 410 mm len potvrdzujú, že toto vozidlo bolo stavané na poriadne zlé podmienky, nie na parkovisko pred nákupným centrom.
V armáde sa tieto ťahače používali na ťahanie ťažkých prívesov a časť z nich česká armáda zdedila ešte po tej československej, zvyšok dokúpila v polovici deväťdesiatych rokov. Viaceré z týchto vojenských podvozkov sa neskôr dočkali prestavby aj na požiarny špeciál CAS32 s nádržou 8 200 litrov vody, 200 litrov penidla, lafetou, osvetľovacím stožiarom a celou výbavou, ktorú by ste čakali na technickom zásahovom vozidle.
O vystrihovačke
Papierový model Tatra 815 TA 26 265 8×8.1R vychádza vo vydavateľstve Ripper Works pod číslom RW76. Mierka je tradičných 1:32, takže tento „technik“ po zlepení krásne zapadne medzi ostatné veľké hasičské a vojenské tatry od Rippera.
Zošit obsahuje 13 strán formátu B4, pričom diely sú tlačené ofsetom na pevný a kvalitný papier. Grafický návod obsahuje 44 návodových kresieb a šablón.
Rozmery hotového modelu sú približne 325 mm na dĺžku, 80 mm na šírku a 110 mm na výšku, takže na poličke zaberie slušný kus priestoru – presne tak, ako sa na poriadnu osemkolku patrí.
Model ponúka niekoľko možností, ako si ho postaviť: interiér kabíny aj nadstavby, natáčacie kolesá, sklopná kabína, funkčné ťažné zariadenie a pohyblivé zadné čelo.
V nadstavbe nájdete vybavenie ako motorová píla, rozbrusovačka, hydraulické agregáty, osvetľovacia technika, elektrocentrála či prepravný vozík, takže po dolepení máte pocit, že ste práve zaparkovali kompletne vybavený technický špeciál, nie len „nejaké hasičské auto“.
K modelu sú dostupné aj laserové doplnky – gravírovaný dezén na kolesá, ktorý výrazne pozdvihne vzhľad hotového modelu.
Určite budete na doplnky potrebovať slušnú zásobu drôtov a profilov, fólia vám vystačí tá priložená vo vystrihovačke.
Stavba modelu
Ako som písal aj na fóre, pri tejto Tatre nejde ani tak o brutálnu obtiažnosť, skôr o trpezlivosť a chuť lepiť – a dielikov je dosť, niečo cez 1 600, pričom len diely na podlepenie zabrali päť aršíkov kartónu.
Podvozok
Štart bol klasický – nosný rám, ktorý mi zabral šesť dní prípravných prác, takže som sa pomaly zmieril s tým, že svoj model uvidím hotový asi tak o dva roky (nerobím iba na jednom modeli, mám ich rozrobených viac a pomedzi to ešte testujem minimodely a jeden supertajný projekt červenej osemkolky, ktorému som neodolal, pretože to je červená osemkolka, presne tak ako tento technik a jeho parta).
Nasledovala „rúrková terapia“ – tatrovácka nosná rúra, množstvo malých dielikov, ktoré zaberú večery, a drotárina, ktorej sa človek snaží elegantne vyhýbať, kým sa dá. Keď sa ich však nazbiera dosť, je čas prestať prokrastinovať a dať to všetko dokopy ešte pred Vianocami, aby človek neskladal pol podvozku medzi koláčikmi a kaprom.
Predný nárazník so svetlami bol prvý menší „prúser“ – neviditeľné diely na jednotku, viditeľné krúžky svetiel som domrvil a čakal ich reštart. Snažil som sa ich upraviť tak, aby boli čo najvernejšie predlohe (nie sú všetky svetlá rovnaké) a snáď sa mi to podarilo lepšie. Podobný pocit som mal pri polguľových koncoch nádrží – prvýkrát som mal dojem, že sa pri kreslení ubralo viac, než bolo treba, a moje základné školské matematické „slniečkové“ pravidlo potvrdilo, že súčet hrán je kratší ako obvod. Našťastie sú to veci, ktoré v hotovom modeli nevidieť, ale na chvíľu vedeli pokaziť náladu.
Veľká radosť prišla pri stavbe zatáčacej dvojitej prednej nápravy. Mám slabosť pre osemkolky a tu som si to užil – mechanizmus je masívny, pevný, pracuje synchrónne a výsledkom je funkčné natáčanie do jednej strany (u mňa doľava), čo je na prezentáciu úplne postačujúce. Stačilo upraviť jedno tiahlo, inak všetko krásne sedelo, a to je pri takom množstve dielov vždy príjemné zistenie. Samozrejme odporúčam impregnovať namáhané pohyblivé diely sekundovým lepidlom, aby podvozok vydržal svoju budúcnosť – niesť pomerne ťažkú kabínu a ešte ťažšiu nástavbu.
Nasadenie podvozku na rám bol moment pravdy, či si všetky tie drobné odchýlky nespravili svoju vlastnú geometriu. Ukázalo sa, že obavy boli zbytočné – všetko sadlo luxusne na vyznačené miesta, a aj bez jediného fliačika červenej už podvozok vyzeral parádne.
Detaily, ktoré nevidno, ale stoja za to
Jednou z vecí, ktoré mám na Ripper Works rád, je, že aj „neviditeľné“ časti sú poctivo spracované – a aj tu som si užil obdobie, keď pár čísel dielov zhltne týždne lepenia. Palivové nádrže, schránky, stupienky a množstvo drobností, ktoré nakoniec skončia hlboko pod nadstavbou alebo v útrobách kabíny, pritom robia z modelu práve ten typ techniky, ktorý si človek rád otočí v ruke aj zospodu, prípadne vezme lupu so svetlom a pozrie bližšie.
S nástupom prvých červených dielov je hneď veselšie – zrazu sa z „nejakého vojenského ťahača“ stáva hasičský špeciál, ktorý už na fotkách kričí, kam patrí. A aby tá radosť nebola len vo veľkom meradle, do party pribudol aj miniatúrny technik – v stovkovej mierke minimodelu ako sparingový partner, ktorý bude stáť vedľa veľkého TA-čka a robiť mu červenú spoločnosť, kde sa bude dať.
Kabína, detaily a skrinka nadstavby – geometria na prvom mieste
Keď som mal teda podvozok nahodený a prvé červené diely začali meniť vojenskú tatru na hasičský špeciál, prišiel rad na kabínu – a s ňou aj prvé stretnutie s funkciou, ktorú pri tatrováckom technikovi nesmie chýbať : sklopná kabína. Pre mňa to bola premiéra, lebo vyklápaciu kabínu som predtým nerobil, a tak som si na to dal bacha a nezabudol odfotiť vyklopené.
Vo vnútri kabíny čakala kopa drobotín, na ktorých nie je nič dramatické, len ich je dosť a každá zaberie čas. Držiaky motora boli jedným z tých momentov, kde som si musel dať pozor, aby šli dole skôr, ako sa kabína uzavrie – inak by sa k nim dostával iba chirurg s endoskopom.
Po kabíne nastal prechod k tomu, čo na TA-čku vizuálne dominuje najviac – k obrovskej technickej skrini nadstavby. A tu sa začína iná disciplína, ktorá nemá veľa spoločného s tvarovaním rúrok alebo laserovaním dezénu. Krabica nadstavby je v podstate stavba malej chajdičky – rovné steny, dvere, trámy, ploché plochy, kde každá milimetrová odchýlka je hneď vidieť. A ak nie, tak časom určite. Lisovanie krabice, podlepovanie, sušenie – to dá času, ale výsledok sa ukáže hneď: buď je to rovné, ako má byť, alebo nie je, a na väčšej ploche to odpustiť nejde.
Najväčšou výzvou pri skrini nadstavby je práve geometria. Nejde tu o tvarovanie organických tvarov, kde nejaký milimeter sem-tam prejde – tu musí stena stáť rovno, rohy musia byť pravé a predná plocha musí sedieť s bočnou, inak sa celý technik začne pozerať trochu krivo, čo mu ako správnemu hasičskému špeciálu nesvedčí. Preto som každému rámu, každej stojke a každej stene venoval pozornosť a sústredenie, aby bola geometria taká, akú si autor navrhol. Výsledkom je skrinka, ktorá drží tvar, steny sú rovné a celý technik pôsobí tak, ako keby mu niekto skontroloval pravý uhol na každom rohu – čo v podstate aj áno.
Vybavenie nadstavby – kde sa skrýva tá pravá robota
Keď som mal podvozok hotový a kabína začínala dostávať červenú farbu, vedel som, že pred sebou mám tú najdlhšiu kapitolu celej stavby – vnútorné vybavenie technickej nadstavby. Kolega Martin mal pravdu, keď mi v komentároch napísal „počkaj na vybavenie“ – a mal ešte väčšiu pravdu, ako si v tom momente myslel.
Nadstavba je v podstate pojazdná dielňa s poriadnou zásobou všetkého, čo hasiči a záchranári môžu na mieste zásahu potrebovať. Celé to začína regálom s pracovným stolom, kde som si hneď uvedomil, že lepenie šuplíkov je jedna z tých disciplín, kde sa testuje nielen zručnosť, ale aj charakter. Šuplíky idú na hrany regálov a dať ich do formy, aby vyzerali rovno a uveriteľne zároveň, mi zabralo päť nervy drásajúcich hodín. Výsledok sa dá vidieť iba cez otvorené veko a z prednej a bočnej strany – ale to nestačilo ako argument, aby som to odbil.
Popri pracovnom stole pribudli poličky a zváracie fľaše, ktoré idú do vonkajšieho výklenku – zváračka ma úprimne prekvapila presnou konštrukciou, lebo kto by čakal, že miniaturizovaná zváračka v mierke 1:32 bude mať takú geometriu, že ju fakt spoznáte. Červené hasičáky na policiach bola zábava, aj keď ich je v nadstavbe toľko, že sa to ťažko nazýva oddychom.
Nasledoval regál č. 2 na ľavej strane nadstavby – štyri segmenty a dva číslované diely, ktoré sú samostatné. Rovnaká práca, rovnaké šuplíky, rovnaká terapia. A potom regál č. 3, posledný plechový regál, ktorý uzavrel partiu nábytku a dal mi pocit, že som zariadil malý byt – akurát pre tých, čo chodia na zásahy.
Tým sa však zoznam zariadení nekončil, skôr naopak. Po ľahších dieloch prišiel rad na to najnáročnejšie – agregáty generátora a hydrauliky, čo sú tie kusy, pri ktorých som si povedal, že to najťažšie máme za sebou – a potom som zistil, že ešte nemáme. Čerpadlo hydrauliky malo ísť do úzkej stredovej police, zdviháky pribúdali pomaly, ale isto, a predlžovačka s čiernym rámom dostala výčitku od skúsenejšieho oka, že kábel takého priemeru na technickom aute naozaj nie je lacný detail – no čo, zamaskuje sa to v búde, nech to nie je vidno. Alebo nie, nezamaskuje. Je to vidieť, lebo je to vzááácne.
Výsledkom celého tohto kolotoča pakšamentov je interiér, pri ktorom som si nakoniec musel položiť Hamletovskú otázku – zavrieť, či nezavrieť ? Je mi ľúto to celé zariadenie ukryť za dvere, ale model pôjde na výstavy, kde potrebuje odolávať aj nešetrným pohybom a nechcene aj dotykom, takže zadné dvere zostanú natrvalo zatvorené.
Navyše v sérii pribudne za toto vozidlo príves – buď s loďkou, alebo podval s tankom, takže tak či tak by to zadné čelo komplikovalo prepravu, aj vystavenie. Kompromis ohľadom uzatvorenia bol nakoniec elegantný – stredný strešný panel som na skvelý nápad kamaráta oddelil a bude odnímateľný, takže vo výstavnej verzii je vidno interiér cez otvorený strop, oba osvetľovacie stožiare s reflektormi sú vytiahnuté, dvere na bokoch sú vyrezané a otvárateľné a celé to vyzerá ako technik pri práci, nie v garáži.
Okná na streche som dal podľa návodu jemne zatemnené – nech hasičom v kabíne nadstavby nepečie na lebene, ako sa na správneho papierového hasiča patrí.
Galéria hotového vozidla
Pre koho je tento model
Podľa hodnotenia u vydavateľa sa Tatra 815 TA 26 265 8×8.1R pohybuje niekde medzi stredne náročným a veľmi náročným modelom, takže ako prvú vystrihovačku ju rozhodne neberte. Je to projekt pre pokročilých, ktorí už majú za sebou pár väčších áut alebo techniky, vedia, čo je to presné ryhovanie, tvarovanie, a majú aspoň základný vzťah k drotárine v podobe podvozkov a detailov.
Ak máte radi „jednohubky“ na pár večerov, tento technik vás pravdepodobne zlomí v polovici rámu, lebo dielov je cez 1 600 a len podlepovaním sa dá zabiť slušná časť prípravy. Na druhej strane, ak hľadáte dlhodobú modelársku výzvu, máte radi osemkolky, funkčné prvky (zatáčanie, interiéry, nadstavba) a nezľaknete sa toho, že model bude rásť mesiace, TA-čko od Ripperu vám urobí radosť presne tak, ako mne.
Záver
Tatra 815 TA 26 265 8×8.1R od Ripper Works je pre mňa ideálnym spojením obľúbenej predlohy, poriadnej osemkolky a hasičskej techniky v mierke, ktorá nepôsobí ako hračka, ale ako seriózny kus modelárskej práce. Nie je to model na „víkend“, skôr dlhodobý projekt, kde sa platí trpezlivosťou, ale odmenou je technika, ktorú na poličke neprehliadne nikto, kto má rád Tatry, hasičov alebo poriadne ťažké stroje.
Ak máte slabosť pre červenú techniku a osemkolky, RW76 by vám v zbierke chýbať nemal – a s laserovými doplnkami a všetkými „fičúrkami“ modelu ho posuniete ešte o level vyššie. Mňa čaká ďalší diel tejto série – tank VT-55A, tak držte prsty, nech sa vidíme pri ďalšom reporte s ním, alebo inou krásnou červenou technikou, ktorá v našich krajinách zachraňuje životy a majetok.
Poďakovanie redakcie
Model postavil a pekný článok k nemu napísal Peter Formela, za čo mu v mene redakcie ďakujeme a tešíme sa na ďalšie modely.
